Povesť

 
 

PANENSKÝ HRAD V BANSKEJ ŠTIAVNICI

V čase, keď na uhorskom kráľovskom stolci sedel Vladislav II. nebesá Štedro otvárali svoju dlaň. Na ťažbe v štiavnických baniach nikdy predtým nespo­čívalo také hojné požehnanie. Tisíce a tisíce rúk dolovalo kov, baníci bohatli, ale vrch nechudobnel, ako­by sa jeho žily nedali vyčerpať.

Erasam Rösel sa z psoty a nízkeho stavu tak vyšvihol, že medzi ľudom ho mali za najväčšieho boháča. O jeho sklepoch išiel chýr, že sú druhou baňou, plnou naj­rýdzejšieho zlata, ktoré sa množstvom a váhou tak znásobilo, že ani sám Rösel nevedel vyčísliť jeho hod­notu a už ho iba vážil alebo odhadoval na veľké sudy.
Ríša a kráľ boli vo veľkej tvŕdzi, no blahobyt nájomcov a úradníkov prekvital, často aj vďaka bezpráviu, ktoré sťa kliatba ležalo na mamone a len málokto sa mu radoval. Aj Rösel náhle umrel, ešte nie v pokročilom veku, keď si už mohol bláhať, že je koneč­ne pri cieli a môže užívať plody dlhoročnej práce. Dedili po ňom dve deti, syn v plnom rozkvete mladosti a nedospelá dcéra, ktorej sa brat stal poručníkom. Roky si verne ako otec konal túto povinnosť, a keď sestrička dospela v devu, vážne začal uvažovať, koho jej spomedzi mladých mužov v krajine vyvoliť za manžela. Želal si, aby sestru čakalo pri manželovi väčšie šťastie, než by jej bohatstvo prinieslo jemu, no vtom ho zasiahla epidémia a predčasne sklátila do hrobu.
Barbora sa v útlej mladosti stala paňou kráľovského majetku. Zďaleka za ňou prúdili nápadníci a obdivo­vatelia, ktorým sa jej krásne telo skvelo sťa vzácny drahokam, zlatou obrubou bohatstva ešte žiarívejší. Do otcovského domu tiahli kŕdle priateľov a priateliek a dievča privčas spoznalo, že si za zlato môže bez námahy kúpiť každé potešenie, no že je to aj pancier, spoza ktorého sa môže smiať a pritom sa cítiť v bezpečí pred zlými jazykmi. Barbora vyhostila z domu mrav­nosť, slušnosť a počestnosť a miesto nich sa tam s celým svojím sprievodom usídlila divá samopaš, akoby ne­vyčerpateľné bohatstvo sľubovalo panej večnú mladosť a trvalú obživu. Barborin život sa tackal ako na ne­pretržitej svadbe, dievčina pila každú rozkoš až do dna. Z omrzenosti ustavične niečo vymýšľala a uvítala každého, kto prišiel s novým nápadom. Len jedna vec ako mrzká výstraha často rušila hlučné radovánky. Barbora videla zo svojich oblokov na vŕšok, kde mesto dalo zriadiť popravisko. Raz sa stalo, že hŕstka jej priateľov v opilosti podpálila a znesvätila kostol. Za svoje lotrovstvo pykali životom práve na tom mieste, na ktoré hodovníci neraz rúhavo pripíjali. Keď víchor v šialenom tanci pohadzoval ich bezvládnymi telami, vyzeralo to ako desivá výstraha pre poblúdencov. Pridlho viseli niekdajším druhom pred očami, akoby im chceli vyčítať, že tomu hrôzostrašnému pohľadu mohli zabrániť.
Barbora sa všemožne usilovala, aby magistrát prelo­žil popravisko na iné miesto, ale márne. Podarilo sa jej to, až keď sľúbila, že na vŕšku postaví pevný hrad, ktorý po jej smrtí pripadne mestu. Jej túžba sa splnila a zanedlho sa zo zeme dvíhala krásna štvoruhlastá stavba, opevnená a skrášlená práve toľkými vežami. Keď sa kládol základný kameň, Barbora usporiadala veľa bujarých osláv a okrem toho skvelý hodokvas so spevom a hrami, ktorý sa konal pod šiatrami na brehu Hrona. Uprostred plesania jej priniesli list od príbuz­ného, zbožného mnícha, ktorý ju vážne a naliehavo upomínal, aby zmenila spôsob života a pamätala na pominuteľnosť všetkého pozemského. Barbora čítala list s neústupnou mysľou, potom sa s posmechom obrátila k poslovi, stiahla si z ruky drahocenný prsteň, hodila ho do rieky a povedala:
„Tak ako určite viem, že tento prsteň už nikdy neuvidím, tak isto a bezpečne mi naveky ostane bo­hatstvo a s ním všetky radovánky." Po čase stavbu dohotovili a Barbora preberala zámok do svojho vlastníctva. Keď sa už v dvorane zhro­maždilo veľa hostí, vtrhol dnu sluha a oznámil, že v útrobách ryby našiel odhodený prsteň. Z paninej tváre zmizla na okamih všetka krv i radosť, no hneď sa zovšadiaľ ozývali hlasy, ktoré vážnu výstrahu osudu obracali na žart. Pokladali ju za znamenie nepomi­nuteľného šťastia, a tak aj toto varovanie vyšlo nazmar. Od tých čias akoby Barborino bohatstvo dostalo krídla. Ešte stále ho bolo nesmierne veľa, ale viditeľne a neza­držateľne z neho ubúdalo. Veľké sudy zlata sa topili a mizli sťa jarný sneh, akoby ich odnášali neviditeľní du­chovia. Barbora to s nevôľou pozorovala, no spôsob živo­ta nedokázala zmeniť, iba sa zatvrdila. V samopašnom prúde jej priateľov sa predtým oblažovalo aj veľa chudákov, lebo Barbora vítala každého, kto sa spolu s ňou prihrieval na jej šťastí, čo ako slnko svietilo pre všetkých bez rozdielu; teraz pred nimi zatvárala bránu. Ak len nemienila ihneď vyhovieť nejakej chúťke, stála na stráži jej nevraživá skúposť. A tak ju krôčik za krôčikom začalo preklínať aj tých niekoľko ľudí, ktorí prv mysleli na ňu s požehnaním. Pomaly sa blížil neúprosný súd.
Barbora teraz všetku lásku venovala zámockému psovi, ktorý sa od nej nikdy nevzdialil. Ak sa niekto chcel zapáčiť panej, líškal sa zvieraťu, ktoré to čoskoro pobádalo a neznesiteľnými vrtochmi trýznilo každého, kto sa k Barbore priblížil. Od tých čias, ako sluha našiel prsteň, stal sa pes celkom iným tvorom. Akosi čudne a obzvlášť zlostne hľadieval spod hustých obŕv na bedárov a úporné ich zaháňal od panej aj vtedy, keď jej srdce chcelo byť láskavejšie. Vrhal sa na nich s oveľa väčšou silou, než aká sa dala predpokladať podľa jeho vzrastu. Ak dakoho uhryzol, rana vyzerala ani otrávená, nechcela sa hojiť, zbierala sa a hnisala. Neblahé chýry sa šírili o psovi, ku ktorému Barbora lipla ani prisilená čarodejnou mocou, ba podaktorí ľudia tvrdili, že to sám diabol bdie nad svojou obeťou a bráni jej v skutkoch milosrdenstva.
Keď zámocký pes zdochol, Barbora sa oddala ne­smiernemu žialu. Dlho sa nepohla od mŕtveho zvieraťa, a keď napokon musela odísť, rozkázala pripraviť veľkolepú smútočnú slávnosť. V dlhom sprievode v čiernych šatách a vlajúcim flórom za smútočného vírenia bubnov a temne znejúcich trombónov odpre­vádzala v kruhu svojich známych mŕtve zviera. Psa pochovali div nie s pohanskými zvykmi okiadzania a obiet a jeho hrob skropili hojné prúdy sĺz.
V nasledujúcu noc akoby sa rozpútali všetky búrky a blížil sa koniec sveta. Zámok ožarovalo sírové svetlo a v šialenom víre ho obkľučovali strašné príšery. Aj na cimburí sa usídlili mátohy a konali tam súd. Jedna z nich vstala a začala vášnivo rečniť, búrkou sa nieslo duté mrmlanie a z hrobu zvieraťa vyšľahol k nebesám dlhý červený plameň. Neskôr so sykotom pohasol a hneď nato zaburácal hrom, zjavenie zmizlo a príroda stíchla, akoby ju nikdy nič nebolo rušilo.
Na druhý deň svitlo sladké a radostné ráno. Nočné besnenie mohli mať všetci za mátožný sen, keby sa na mieste, kde bol hrob, nerozzevila hlbokánska jama. Pri pohľade na ňu každého zamrazilo. Po hroznom úkaze sa mnohí ludia polepšili, iba Barbora tvrdošijne zotrvávala pri svojom. Nezadržateľne sa k nej prikrá­dala chudoba, zradné zlato sa minulo a s ním zmizli aj všetky mušky, ktoré obletovali jeho jagavý trblet. Kedysi prekvitajúce telo začalo chradnúť a nebolo láskavej ruky, ktorá by Barboru opatrila. Stravovala ju páľa horúčky a jedného rána ju okoloidúci našli mŕtvu, zmáčanú rosou, pri plote, kde sa akiste v cho­robnej horúčosti chcela v noci ochladiť. Súcitní ľudia sa pomodlili za jej dušu a chceli telo v tichosti pochovať, no vtom sa strhla strašná povíchrica; kamene padali ako krúpy, nosiči már sa bežali skryť pod prístrešie domov a nechali mŕtvu napospas osudu. Povetrím zasvišťal prenikavý hvizd, zo všetkých strán sa zbehol nespočet psov, ani čo by vyrástli zo zeme alebo spadli ako krúpy, a strašne zavýjajúc sa zúrivo vrhli na mŕtvolu. Trhali ju na kusy a za výsmešného chachotu, ktorý sa, nevedno skadiaľ, rozliehal okolím, vliekli nebožkú do prepadliská psieho hrobu. Keď otvor pohltil aj posledný zvyšok nešťastnice, ihneď sa zavrel a psiská sa bez stopy rozplynuli.
Toto sa stalo roku Pána 1570 a udalosť zaznamenala kronika mesta Banskej Štiavnice. Ešte aj dnes stojí v meste Panenský hrad - dôkaz o pravdivosti príbehu.